V žalúdku mám šteklivý pocit, potím sa, trasiem nohou a nervózne sa hrám s ceruzkou. O dva dni mám dokončiť program, ktorý má riadiť zaujímavý jednoúčelový stroj a akurát som narazil na jeden problém, s ktorým nie a nie pohnúť. Zvečerieva sa a riešenie je v nedohľadne. Dnes teda končím, došli sily. Na druhý deň, hádam už po pol hodine, konečne vychádza slnko a vnáša do môjho problému jasné ranné svetlo. S termínom odovzdania však budem meškať. Stavím sa, že ste určite zažili niečo podobné. Niektoré veci skrátka neurýchlime ani sebaobetovaním.
Zasa nedávaš pozor? Musíš sa viacej sústrediť! Každý z nás už toľkokrát počul podobné slová. Sedieť a učiť sa, keď sa cez okno nesie zápal hrajúcich sa detí, vzduch je plný vône a srdce sa teší z čerstvej lásky...? Ako skrotiť pozornosť, aby neposkakovala ako divoký kôň, ale plynula ako rieka k svojmu cieľu? Nie je to síce ľahká úloha, ale niečo spraviť môžeme.
Brat Štefan študoval ekonomickú univerzitu v Banskej Bystrici. Od malička bol fanúšikom kníh a čítania, takže jeho rukami prešlo celkom zaujímavé množstvo rozmanitej literatúry. Pri vzájomných rozhovoroch som sa raz opýtal, či nepozná nejakú literatúru, kde by sa spomínalo ako sa rýchlejšie a lepšie učiť, alebo využiť náš mozgový potenciál. Po skončení školy som totiž veľmi rýchlo zistil, že nadobudnuté vedomosti pre prax akosi nestačia. Potreba učenia sa tu bola opäť v plnej svojej kráse a ešte naliehavejšia. Cítil som, že by to chcelo akýsi inteligentnejší prístup ako doposiaľ. Medzi rôznou literatúrou, ktorou ma zahrnul, bolo aj jedno staršie vydanie Myšlienkových máp od Tonyho Buzana. Knižka ma zaujala, väčšinou som s jej obsahom súhlasil, ale získané vedomosti ostali určitý čas bokom. Častý koniec nášho štúdia.
Rozprával som sa z jednou staršou pani učiteľkou. Má asi dva roky do dôchodku. Opýtal som sa, či jej nebude smutno za prácou. „Veru nie, už mám toho dosť.“ znela odpoveď. „Už vás to nebaví?“ „Baví, ale musíme viac používať počítače a s tým mám problém.“ Často počúvame, ja som už starý, pre mňa nové veci nie sú. No sú aj výnimky. Nedávno som počul celkom úsmevný príbeh o jednej staručkej pani, asi tak v sedemdesiatych rokoch. Išla si kúpiť mobil a chcela nejaký veľký dotykový, aby si mohla čítať maily. Keď mala zaplatiť, vytiahla platobnú kartu. Predajca kartu potiahol cez platobný terminál, na čo ho babička upozornila, že to mohol urobiť aj jednoduchšie, nakoľko karta funguje aj bezdotykovo.
Typický pondelok ráno, čas porady. Na programe je zlepšovanie organizačnej štruktúry podniku. Firma prosperuje a zväčšuje sa, čo so sebou prináša veľké množstvo výziev pýtajúcich riešenie. Miestnosť je plná pre dobro zapálených zamestnancov. Témy sú jasné a väčšina sa snaží podeliť sa o svoj pohľad, alebo potenciálne riešenie. Niektorí tichší ani nemajú šancu dostať sa k slovu. Vzduchom sa nesie dokonalá zmes pohľadov na aktuálnu situáciu, návrhov na zlepšenie prepletených simultánnou kritikou a oponenciou. Hovorovo bez ladu a skladu. Výsledok? Nervozita, zmätok a zopár chabých predsavzatí, aby sme míting neopustili aspoň bez nejakého výsledku.
Blog