V jedno nedeľné ráno mama s dcérkou pripravovali obed. „Prečo pečieš vždy to kura v pekáči a nie na plechu?“, pýta sa zvedavá dcéra. „Neviem, aj moja mama to vždy takto robila.“ Dcére to nedalo a preto sa opýtala babky. „Vieš, ja som mala krátku rúru a klasický plech by tam nevošiel.“ Úsmevné, ale v mnohom sme na tom rovnako. Vyrástli sme v istom prostredí a systéme, kde nás naučili fungovať a pracovať a mnohé berieme jednoducho ako fakt, nad ktorým nás ani nenapadne sa zamyslieť. Prečo si šnurujeme topánky práve takto, prečo väčšina píše poznámky do riadku modrým perom a zakaždým keď zazvoní telefón nechá rozhovor s deťmi alebo priateľom uprostred vety? Keď sa raz čosi naučíme, prenecháme to akémusi automatu, žiaľ, často aj vtedy keď ide o oveľa dôležitejšie veci...
Konzervativizmus môže viesť k dynamike, poslušnosť k slobode, ticho a nečinnosť k aktivite. Ak zadáme do vyhľadávača slovo paradox, v jednom výkladovom slovníku môžeme nájsť aj takýto výrok: „Paradoxné vyjadrenia môžu vyzerať úplne protirečivo, avšak ich skúmaním môžeme objaviť hlbšiu pravdu.“ Keď som dostal pozvanie od Janka Košturiaka stráviť predĺžený víkend spolu s viacerými podnikateľmi v benediktínskom kláštore, motívom bolo skôr osobné stretnutie so známymi a nadviazanie nových vzťahov, ako vyskúšať si životný rytmus mníchov. Poslušnosť, ticho či presne dodržiavaná jednotvárnosť dňa pre mňa nezneli veľmi motivačne. Že to má svoj význam som si lepšie uvedomil až vďaka tejto skúsenosti.
„Kedy už konečne budem dospelá a budem si môcť robiť čo chcem?“, vyjadruje svoj nesúhlas s obmedzeniami za počítačom deväťročná dcérka. Ešte trochu vydržím, zarobím niečo, postavím dom, splatím dlhy a potom budem spokojný. Ako nám len dobre bolo, keď sme boli mladí... Keby som to bol býval ináč urobil... Budúcnosť, minulosť, nespokojnosť a príliš málo pozornosti a angažovanosti v prítomnosti. Neraz zápasím s podobnými myšlienkovými pochodmi. Niekedy zabúdame žiť teraz. Snáď na pár výnimiek, počas dobrej dovolenky, keď sa čosi podarí a podobne.
"Som váš celoživotný sprievodca, váš najlepší pomocník alebo najťažšie bremeno. Posúvam vás dopredu alebo ťahám k zlyhaniam. Som plne odkázaný na vaše rozkazy. Polovicu vecí, ktoré robíte, môžete zveriť mne a budem to robiť rýchlo a správne. Som ľahko ovládateľný, len potrebujem, aby ste boli na mňa prísni. Ukážte mi presne čo chcete, aby som robil a po pár lekciách to budem robiť automaticky. Som sluhom všetkých úžasných ľudí, ale beda, aj všetkých tých, ktorí zlyhali. A príčinou ich zlyhania som práve ja. Nie som stroj, hoci pracujem s precíznosťou stroja a s inteligenciou ľudskej bytosti. Či ma používate vo svoj prospech alebo na vašu skazu, fungujem rovnako. Poznajte ma, trénujte ma, buďte na mňa prísni a položím vám svet k nohám. Nevšímajte si ma, berte ma na ľahkú váhu a zničím vám život." (neznámy autor)
Bola raz jedna škola. Na telesnej výchove sa učilo behať, liezť a plávať a zo všetkého sa vyžadovali primerané výsledky. Veverička bola vynikajúca v lezení, ale nešlo jej plávanie. Aby nemala štvorku z plávania, zanedbávala lezenie a intenzívne sa venovala plávaniu. Takto nakoniec dosiahla v každej disciplíne uspokojivé výsledky. Podobne bola na tom kačka či zajac. Zo všetkých sa nakoniec stali priemerní športovci. Kde sme trávili väčšinu času počas štúdia, alebo čo vyžadujeme od detí? Trénovať to čo ide bez problémov, alebo tam kde to nejde? A ako potom vyzerá náš pracovný život? Máme možnosť robiť to čo nás baví, alebo to proste cez ten deň nejako vydržíme, však živiť sa niečím treba? Koľko ľudí by neprestalo chodiť do práce, alebo by robilo to čo robí rovnakým spôsobom aj naďalej, keby sa stalo, že by už viac neboli na túto prácu existenčne odkázaní ?
Značka osobný rozvoj