Blog

    Martin Nákačka
Príspevok od Z 23. október 2016 V Blog 0 Comment

Keď raz budem veľký...

Ako deti sme často začínali svoje sny touto vetou. A nielen sny, vyjadrovali sme tým aj určitú nespokojnosť  s aktuálnym stavom a odhodlanie to zmeniť  akonáhle budeme môcť.  Nedávno som si akosi spontánne uvedomil, že tento vzorec myslenia sa stále podvedome objavuje v mojej mysli, hoci zo štatistického hľadiska už mám skoro polovicu života za sebou. Kedy teda už budem konečne „veľký“? Najskôr to bolo spraviť vodičák, potom „výšku“, nájsť si prácu, založiť rodinu, teraz je to postaviť dom, vybudovať  firmu... Popri takomto zameraní a dosahovaní cieľov zažijem veľa pekných vecí, ktoré si však, žiaľ, uvedomím až pri pohľade späť. Zabudol som sa z nich tešiť, keď boli v čase „teraz“.

Ďalšou kategóriou sú veci, ktoré ešte ani nedostali svoj začiatok. Štúdium španielčiny,  rôzne zaujímavé knižky, drevená kára, ktorú deti túžia so mnou postaviť a podobne.  Zisťujem, že si musím švihnúť, lebo na tú káru už bude za chvíľku asi aj neskoro... A niektorých menej podstatných vecí sa budem musieť jednoducho vzdať :-) Nekonečný kolotoč rôznych povinností, množstvo podnetov, ktoré zúrivo bojujú o pozornosť, občas nejaké zbytočné ciele a mám pocit, že život sa potichu a rýchlo vytráca bez toho, aby som ho vôbec začal naplno žiť.  Asi mi uniká niečo podstatné...

Od Petra Ludwiga som počul výrazy ako „hedonická adaptácia  alebo cieľoví  feťáci.“ Označuje tým nebezpečie prílišnej orientácie na ciele ako také, vedúcej k strate schopnosti tešiť sa.  Lepšie je mať radosť z činnosti či cesty  a ciele používať skôr ako jej smerovky. Poznajú to napríklad modelári  alebo umelci, ktorých viac teší samotná činnosť ako pozerať sa na už hotové diela.  Nemal by byť aj život každého z nás cestou takéhoto umelca? Alebo sme tu len na vykonávanie nejakých úkolov, ktoré nám v konečnom dôsledku umožnia nejako „prežiť“? 

Nemusíme robiť všetko, čo sa od nás očakáva. V dnešnom svete takmer nekonečných možností treba viac a dôslednejšie ako inokedy hľadať a rozlišovať podstatné a robiť prísnu selekciu. A ak to podstatné nájdeme,  treba začať hneď. Keď nie inak, aspoň telefonátom, naplánovaním potrebnej schôdzky alebo nejakým malým krôčikom vpred. Život je príliš krátky na odklady a môže sa stať, že s hrôzou zistíme, že na „keď raz budem veľký...“ sa nám minul čas. 

 

 

Čítať 931 krát Naposledy zmenené nedeľa, 23 október 2016 22:02

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Zaujímavé odkazy

- stefanfedor.sk (nadšenec a propagátor GTD, EverNote, MindMaps)
- auraknihy.sk (oravské online kníhkupectvo)
- brigada.sk (brigády na leto)

Excellens odporúča

- ThinkBuzan Blog
- iMindMap 
(software na tvorbu myšlienkových máp)
- Peoplecomm  (O slobode v práci)

Nachádzate sa tu: Hlavná stránka Blog Keď raz budem veľký...